Novy Zeland 5

Ahoj vsetci,

hlasim, ze sme sa vratili z treku a ze sme to prezili. Ja vam neviem, to chodenie po novozelandskych horach nieje nic prijemne, ja fakt nechapem, preco to robime :) Nuz ale, popisem vam to, pridam zase par fotiek a sami uvidite.

Keplerov trek ma dohromady 60km a ide sa standardne 4 dni, ale da sa skratit na trojdnovu 50tku, ked si vezmete na posledny usek shuttle bus, alebo ked ste trocha viac fit. Stretli sme tam aj jednu Australanku, ktora isla celych 60km za dva dni.

Prvy den sme zaparkovali na vyhradenom parkovisku pri jazere nedaleko Te Anau a vyrazili. Ako som uz pisala, ubytovanie si bolo treba rezervovat dopredu, pricom sa nam podarilo zohnat na prvu noc chatku, ale na druhu iba kempovacie miesto. Peto teda vliekol velky batoh s nasou nelahkou kempovacou vybavou (stan, spacaky a samonafukovacie karimatky, varenie), nejake oblecenie a jedlo, a ja 30litrovy so zvyskom oblecenia, jedla a asi 4 litre vody.

Zaciatok treku viedol lesom popri jazere a potom sa stocil smerom hore. Lesik to bol krasny - suvisle koberce machu a az metroveho papradia. Vsade popadane stromy, ktore si les bral pomaly naspat - z niektorych uz zostali len machom pokryte vyvyseniny. Vsade to tam stebotalo a piskalo a stromy hrozivo vrzgali, a ked fukal vietor, horne vetve o seba narazali a vydavali taky klik-klak zvuk (asi ako ked na seba narazaju hokejky). Vyssie boli zase vsetky stomy husto pokryte tymi zelenymi fuzami, vyzeralo to uplne ako nejaky zakliaty les z rozpravky. Prvy den sme vystupali asi 1000 metrov az nad liniu lesa, kde sa otvorili prve vyhlady a za necelu hodinku uz na nas cakala horska chata Luxmore hut. Poslednu polhodinu sme isli v slabom dazdi. Juhozapadna cast ostrova a Fiordland su typicke obrovskym mnozstvom zrazok (az 7m rocne), a tak na treku je potreba ocakavat minimalne jeden den dazda. Na druhu stranu prave vdaka dazdu su tu tie krasne huste zelene lesy, vyhlady na hmlou pokryte kopce a fjordy a ta magicka atmosfera.

Chatky v tychto horach niesu veru ziaden luxus - zima, az na jednu pieckou vykurovanu spolocensku miestnost, velke spolocne spalne s poschodovymi postelami, zachod, studena voda z nejakeho jazierka, potoka alebo dazda,a par varicov. Kazdopadne ked vonku fici vichor a prsi, je aj taka chatka krasne utulne utocisko, vobec sme sa nestazovali. Spolu s nami tam bolo este asi 40-50 dalsich turistov roznych vekovych kategorii, niektori si citali, niektori hrali hry a z okna sme mali paradny vyhlad na rameno jazera Te Anau a protilahle vysoko sa tyciace kopce. Spat sa islo skoro, elektrina funguje len do 10tej a aj tak boli vsetci unaveni.

Druhy den sa vycasilo, tak sme boli happy :) Fukal ale fakt silny a studeny vietor v protismere, ktory nam stazoval cestu, odsaval energiu a hrozilo, ze kazdu chvilu priveje nejaky dazdivy mrak. Druhy usek cesty najprv vystupal na najvyssi bod, Mt Luxmore, cca 1500mnm, a potom sa vinul po exponovanom hrebeni s uzasnymi vyhladmi na hory a fjordy okolo. Po ceste su dva nudzove kryty - take male budky len s lopatami a krompacmi vo vnutri a zachodikom vonku, v jednom sme si dali posediacky na zemi obed - vietnamske nudle. Otestovali sme pritom nas novy varic - parada, je malinky a lahky, ale voda zovrela celkom rychlo. Useky, kde sa stupalo mi popravde uz robili dost problemy, asi som bola unavena z prveho dna, a ten vietor ma fakt nicil. Malinko nam aj zamrholilo a zasnezilo, ale na miestne podmienky to bolo nic. Zacali sa ozyvat moje klasicky odrate paty (mimochodm, bez uzasnych naplasti od Tomasa a Lenky by som to asi nepresla, takze velke DIKY!). Tak ked sa cesta zacala stacat dole a dosli sme zase do lesa, odfukli sme si.

Zastavovat sme ale moc nemohli kvoli tym malym bestiam - sandflies. Novy Zeland nema ziadne hady, jedovate pavuky, ani inu nebezpecnu a neprijemnu haved, ale zato ma sandflies, a to staci :) Su to take male musky, podobne na nase octomilky, ktore ale stipu horsie ako komare a zasadne vas obklopuju v hufoch a lezu do oci, ust, usi a nosa. Maju talent robit ludi polosialenych. Ich jedina slabost je, ze su pomale. Takze pocas chodze si ich ani nevsimnete, ale staci zastat a do minuty vas najdu. Este vietor im nerobi dobre a nelietaju ani za tmy.

Druhe nocovanie nas cakalo az pod upatim kopca, na mytinke v lese. Tam sme mali povodne zarezervovane len kempovacie miesta, to jest trava, jedna budka s prirodnym zachodom a voda zo zadrziavacej nadrze (a to mimochodom za 18NZD na osobu!), pretoze chatka nebola volna. Ale rano sme chceli vyrazit skoro a boli sme uzimeni a unaveni, tak sme sa opytali rangerky, ci nema este miesta v chatke, a mala. Ten rezervovaci system je uplne debilny - vybrate je to dlho dopredu, ale potom prirodzene nejaki ludia nejdu, co sa ale ranger nedozvie az kym mu dany den podvecer radiom nepotvrdia finalne pocty. Tak sme stan a karimatky tahali zbytocne, kazdopadne chatku sme fakt ocenili.

Rangeri na chatkach su velmi svojski a zaujimavi ludia, kazdy vecer organizuju kratku prednasku o bezpecnosti, pocasi, podmienkach a do toho maju spustu zaujimavych informacii o miestnej krajine, zvieratach a hovoria o tom tak nadsene, ze sa clovek musi usmievat. Ranger na prvej chate bol zatazeny na dovezenych dravcov ako lasice a hranostaje, dvoch mal sebou vypchatych na ukazku :) Rangerka na druhej chate rozpravala o miestnych vtakoch a predviedla nam na malom magnetofone ako na seba volaju kiwi a potom davala rady, ako ist v noci do lesa bez svetla, ked chcete skusit svoju minimalnu sancu, ze ich niekde zazriete. V duchu som si hovorila, ze to tak urcite... :) Zasli sme si ale na vecernu prechadzku k nedalekym vodopadom, bez batohov to bola hracka!

Treti den nas cakal dlhy pochod (asi 23km) lesom, uz viacmenej po rovinke. Mali sme toho uz plne zuby a moc sme si to neuzivali, nohy a chrbty nas uz boleli kriticky a ponahlali sme sa, aby sme stihli bus o 3tej poobede, pretoze dalsi uz nejde, respektive len na objednavku, a volat v tejto roamingovej zone sa nam nechcelo :) Kazdopadne, aj tato cast treku bola pekna, keby sme to sli nalahko a v pohode, bolo by to celkom fajn. Les bol opat uzasny, a to papradie vsade! Papradie je mimochodom jeden zo symbolov Noveho Zelandu, rastie ho tu mnoho druhov, pricom to najvacsie ma kmen ako palma a videli sme aj 3m kusky. Chvilu sa islo rovnym udolim pomedzi pohoria, potom popri bielych plazach jazera Manapouri a chvilu po utesoch nad riekou Waiau.

V okoli zije opat hrozne vela unikatnych vtakov, niektore su fakt smiesne, ako napriklad Takahe a Pukeko (take farebne sliepky). Na jednej pauze si na batoh meter od nas sadol drobny vtacik (neskor sme sa dozvedeli, ze to bol tzv. Robin) a pozeral na nas a zvedavo poskakal a odobaval cely batoh :) Potom prisiel az uplne k nasim noham a valil na nas to jedno oko :) Myslim, ze az na dovezenych predatorov niesu miestne vtaky zvyknute na nebezpecenstvo, a tak su velmi dovercive a priatelske. To plati obzvlast o papagajoch Kea, velmi inteligentnych, zvedavych a nezbednych obyvatelov vyssich pasiem fiordlandu. Poculi a citali sme si o nich historky, ako maju v oblube okusovat gumy a plasty na autach, hrabat sa ludom v batohoch, kradnut veci a dokonca vas aj zamknu v chate alebo na zachode, ked ma zvonku zapadku! My sme bohuzial ziadneho nevideli, ale poculi sme ich "keeea" vykriky v lese.

Autobus sme nakoniec stihli s velkou rezervou, ale nase tela mali fakt dost. Neviem, co mi zabranilo, aby som sa tam neskrutila do klbka a nerozplakala. Auto sme nasli tam, kde sme zaparkovali, bez akychkolvek skod od zlodejov ci papagajov :) Tak teraz spokojne vysedavame v utulnom hosteliku U Rosie v Te Anau, davame si poriadny oddychovy den, vonku stale prsi a prsi, a spolocnost pri krbe nam robi cierna macka, co vladne celej domacnosti :)

Vylet sa nam pomaly krati, potrebujeme pomaly zamierit zase na sever, ale zatial sme sa nerozhodli, ci po zapadnom alebo po vychodnom pobrezi. Uprostred je nepriestupne pohorie, tak to potom uz moc nejde zmenit :)

Tak sa nabuduce ozveme bohvie odkial... Ale ozveme sa.

Majte sa vsetci krasne
Zdravia
z+p