uz mate urcite abstak, tak mame pre vas opat pridel cestovatelskych sprav :) Od Te Anau sme toho absolvovali celkom dost, prave teraz sedime na trajekte na severny ostrov (budem pisat, kym bude more kludne, inak by mi bolo zle).
Hostel U Rosie v Te Anau bol fakt fajn, take domacke ubytovanie. Zdielali sme kuchynu aj kupelne s domacimi, kazde rano mali cerstve domace vajicka na predaj a vecerne (alebo celodenne) vysedavanie pri krbe s praducou mackou na kolenach bolo velmi fajn. Domaci boli pekny priklad klasickych novozelandanov - pripadaju mi taki "zemiti", akoby vrasteni jednou nohou do zeme, kde sa narodili a kde ziju. Su drsni, ako miestna priroda, a velmi privetivi. Je to taky maly narod, velmi specificky a hrdy. Fakt su mi celkom sympaticki.
Pocas oddychoveho dna sme to zase nevydrzali a isli aspon na kratku prechadzku k jazeru. Mali tam na predaj krasne pozemky hned pri plazi, tak sme sa chvilu zastavili, ale usudili sme, ze 390.000.NZD (a to este nieje nic postavene) asi nemame :) tak sme sa pobrali dalej. Do hotela sme utekali, lebo zase zacalo prsat a mali sme pradlo vonku, tu proste prsi 10krat za den.
Chceli sme sa ist pozriet aj na otocku do fjordu Milford Sound - cesta tam mala byt pekna a je to jediny fjord, kam sa da dostat po asfaltke. Priroda nam ale zase nepriala - na cestu spadli po silnych dazdoch kamene a bola uplne zavreta. Za ten tyzden, co sme stravili na juhu, bola ta cesta otvorena len den a pol, hned jak nejake kamene odstranili, padli tam dalsie. Nuz - tu sa s prirodou fakt nediskutuje.
Dalsi den sme dali "epicku" cestu z Te Anau az do Punakaiki, 11 hodin v aute. Celu cestu nam prsalo, az posledne kilometre pred cielom sme zazreli kusok modrej oblohy. Z toho asi 300km lialo nepretrzite ako z konvy. Usek medzi Makarora a Haast bol zaujimavy - okrem uzkej cesty cez priesmyk tam nebolo nic, len ohromne plochy nepriestupneho pralesa, totalna divocina. (Nasa navigacia v jeden moment povedala "chodte 386km po tejto ceste" a na dlho stichla). Po strmych zelenych kopcoch okolo cesty sa liali vodopady a vodopadiky a valila sa po nich hmla. Fakt som si priala, aby sa nam tam nic na aute nepokazilo - zostat v takej divocine asi ziadna sranda. Nielen tu, ale ani inde po cestach, casto nechytame mobilny signal a ani ziadne radio, su tu uplne hluche zony (nielen v divocine, obcas aj na hoteloch).
Niekde uprostred toho pralesa sa zrazu objavila pri ceste budka s medom. Na Zelande sa popri ceste predava spusta ovocia a inych prirodnych produktov, vacsinou tam nikto nieje, veci su oznacene cenovkami a len nechate peniaze v kasicke (uzasne, co?). Kazdopadne, moja fantazia sa pustila naplno - kto tam asi zije a co tam asi tak robi, a co keby sa nieco stalo a ma vobec nejake spojenie so svetom? A uz som spriadala scenar na "Into the wild II" :)
Potom sa objavilo zapadne pobrezie - velmi odlisne od vychodneho. Obloha aj more boli ocelovo sede a voda sa burlivo triestila o skalnate pobrezie. Ked sme konecne dorazili do Punakaiki, ubytovali sme sa v hosteli priamo na plazi s vyhladom na more priamo z izby. V noci prislo niekolko buriek od mora, voda sa nam hlucne triestila o okna a liala sa po nich v suvislej vrstve - fakt neskutocny zivel.
Rano bolo uz pekne, tak sme sli na kratky vylet na tzv. pancake rocks - skaly s vyraznou vodorovnou strukturou, ktore pripominaju navrstvene palacinky. Okolo boli aj krasne kameniste plazicky a jaskyne nedaleko od cesty, tak sme sa trocha poprechadzali. Po ceste dalej na sever sme sa zastavili na Cape (mys) Foulwind (ja to volne prekladam ako prd, ale Peto trva na tom, ze je to smradlavy vietor). Pozreli sme si majak a chvilu sme pozorovali koloniu uskatcov na skalach. Velmi dobre sa tam maskovali, mali velmi podobny tvar aj farbu, chvilu sme ich museli hladat.
Na parkovisku bolo asi zo 10 vtakov Weka - neskutocne zvedave slepicoidne zvieratka, ktore vam nakuknu do dveri, do kufra aj pod auto, ci tam nieje daco dobre. Inak sa schovavaju vo vysokom poraste okolo a strasne smiesne behaju.
Tento den sme koncili v narodnom parku Abel Tasman na severe ostrova v dedinke Marahau (vlastne na takej farme uprostred nicoho nedaleko Marahau). Zarezervovali sme si vylet na dalsi den a dali si na veceru ohrievane fazule z konzervy s hriankami zo stareho chleba, lebo obchod bol 15km daleko a nic ine sme nemali :)
Nase stravovanie tak celkovo pripomina internatne casy - restauracie su tu nenormalne drahe, tak si nakupujeme v supermarketoch a aj tam siahame len po tych akciovych a najlacnejsich produktoch. Tak to potom aj vyzera - obcas jeme cely den chlieb s nutelou, obcas nejaku "mnamku" z konzervy a spagety frcia najviac. Relativne dostupne jedlo je tu este vo fastfoodoch. Mam pocit, ze mi z toho uz zacinaju vypadavat vlasy :) ale za mesiac snad nezomrieme :)))
Park Abel Tasman sme sa rozhodli si pozriet z pevniny aj z vody, tak sme sli kajakovat. Pocasie nam vyslo uzasne, az na maly kusok na otvorenejsom mori, kde sme trocha zapasili s protivetrom a vlnami. Chceli sme sa dostat ku kolonii uskatcov, ktori ziju na nedalekom ostrove a obcas su hravi a vylezu vam az na kajak. Kvoli vetru to ale moc neslo, tak sprievodca zahlasil obrat a sli sme na obed na plaz s takym zlatym pieskom a takou modrou vodou, ze to bolo az neuveritelne. Cajka nam ukradla muffin a videli sme roztomilu rodinku kanadskych husi - tato, mama a 4 rozcuchane mladatka.
Potom se sa prezliekli do suchych veci a sli asi 3 a pol hodiny lesom popri krasnych plazach naspat do Marahau. To obrovske paparadie (mimochodom vola sa ponga) tam rastlo do 6m vysok a niektore stromy a kriky boli pokryte takou cierno-ciernou plesnou alebo hubou, ktora ich pomaly zozierala, a vyzeralo to ako keby sa ich dotkol nejaky zly carodejnik. Cez cestu nam prebiehali smiesne vtaky s chocholom nad zobakom a videli sme zase spustu drobnych Fantails a Silvereyes. Velmi rozsireny je tam aj modro-cierny vtak s bielou "briadkou" Tui, ktory vydava charakteristicky trepotavy zvuk, ked lieta, ma vyrazny hlas a dokaze dobre napodobovat rozne zvuky. Podla neho sa vola aj jedno miestne pivo :)
Posledna vec, ktoru sme na juznom ostrove stihli, bol vylet do Kaikoura - velmi pekny polostrov na vychodnom pobrezi, kde mozte sediet na plazi tyrkysoveho mora a hned za chrbtom sa vam tycia Alpy. Po ceste sme zase videli uskatce na plazi hned pri ceste. Smiali sme sa na znackach "pozor tucniaci dalsich x km" a aj na castych upozorneniach pre europanov a americanov "keep left" (drzte sa vlavo).
Pocasie bolo ukazkove (konecne nam to zacalo vychadzat), tak sme zaplatili vylet na more isli sme nahanat velryby :) Kapitan (taky zaujimavy Maor) chvilu sledoval radar, potom chvilu pocuval so sluchatkami a mikrofonom vo vode, a potom zahlasili, ze nejaku maju a vyrazili sme rychlo na miesto, kym sa neponori. Videli sme 3 a bolo to uzasne. Vsetky tri boli takzvane "spermwhales" a samci. Vynaraju sa zhruba po hodine az dvoch krmenia hlboko (az 3000m!) pod morom aby nacerpali vzduch, vypudili toxicke latky a vytravili. Chvilu visia na hladine, pustaju gejziry, a potom sa nadychnu a silnym pohybom chvosta zamieria zase do hlbin. Mozte teda vidiet kus chrbta a ten chvost, ktory vystrcia pred ponorom. Posadka lode vzdy vedela, kedy sa chysta ponorit, tak na nas volali, aby sme si nachystali fotaky, ze uz to prichadza :) Okrem toho to mali urobene velmi pekne, rozpravali a ukazovali nam spustu zaujimavosti o velrybach a inych morskych tvoroch. Par ludi to nieslo trocha horsie a zvracali s prestavkami celu cestu, na mori boli celkom slusne vlny a bol problem vobec stat na palube bez drzania sa, ale my sme boli chvalabohu ok. Potom nam kapitan este nasiel malu skupinku delfinov (konkretne dusky dolphins), a mali sme stastie na tie aktivnejsie a zvedavejsie, co prisli az k lodi a vyskakovali nad vodu. Do toho si predstavte tu horsku panoramu na pobrezi. Bolo to proste perfektne! Pre mna absolutne najlepsia vec, ktoru sme na Zelande zazili.
Tak som to teda akurat stihla napisat, trajekt sa nam zacina trocha vlnit, tak to balim a idem sa divat vonku.
Moc vas vsetkych pozdravujem a dakujem za komentare aj maily, co mi pisete. Majte sa vsetci krasne a cau zas za par dni.
z+p
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára