Novy Zeland 7 - The End

Tak a je tu koniec :)

Posledny prispevok som ako vzdy nestihla dopisat v zaverecnom cestovnom zhone a tak uz sme doma. Dnes rano som sa zobudila 5:30 a uz som nezavrela oka (neznasam tie casove posuny!), tak som zasla nakupit hned jak otvorili - verte, neverte, taky cas maju v obchode este vsetko, okrem par dochodcov tam nikto nieje a vsetko pecivo je teple a cerstve! :))) Clovek zjavne nemusi na nove zazitky chodit daleko :D Tak ale o chlebe som pisat nechcela, naspat na Zeland :)

Po presune na severny ostrov sme mali uz len necele 3 dni, potom sme museli byt v Aucklande a vratit auto, tak sme sa horko-tazko rozhodovali, co este podnikneme. Ci zajst na nejaku Maorsku atrakciu, ktori organizuju vylety s ukazkami umenia, tanca, a tradicnymi maorskymi hodmi, alebo skusit vychodne pobrezie, ktore sme cestou dole vobec nevideli, alebo skusit obist polostrov a ostrovceky na sever od Aucklandu, alebo niektoru dalsiu z miliona moznosti. Maorske predstavenie a jedlo ma lakalo, ale bolo to (standardne) desne drahe a par ludi co sme stretli vravelo, ze to bola klasicka komercna x-autobusova akcia a ze Maori si tetovanie po predstaveni zmyli :) Nakoniec sme sa rozhodli skusit znova stastie v narodnom parku Tongariro, kde sa nam moc pacilo, a nemohli sme ist na ten najkrajsi vylet (Tongariro Alpine Crossing), pretoze tam niekde doslo k malej sopecnej erupcii.

Pocasie malo byt podla predpovede dobre (to mimochodom podla nasich skusenosti na Zelande vobec nic neznamena) a velku cast predtym zavrenej oblasti uz otvorili, tak sme to sli skusit. Mali sme len jeden den - ked to vyjde, tak ok, ked nie, tak smola - okrem chodenia po vonku tam nebolo moc co robit, tak by sme uplne zabili den.

Ked sme prisli, bolo nadherne, vecer sme si isli este fotit Mt.Ruapehu a Mt.Ngauruhoe pri zapade slnka, na ktore je z dedinky National park village krasny vyhlad. Kusok zo zasnezenej Mt.Ruapehu sme videli aj z okna izby. Akurat rano sme nevideli absolutne nic :) Hmla a mraky a hroziaci dazd vsade kam dovidis (co nebolo daleko). Tak sme si pospali, dali kavu a ranajky a precitali nejake casopisy, a po chvilke motania sa sme si vraveli - co ked je to len inverzia? Ze by sme to predsa len mohli ist skusit. Nez sme sa obliekli a zbalili, obloha sa zacala uz pretrhavat a tak nakoniec po chvilke napatia vsetko vyslo a mali sme paradne pocasie a uzasne vyhlady. Navyse vsetci turisti, co vyrazili o 8mej rano sa uz vracali naspat, tak sme tam navyse boli takmer sami.

Krajina popri treku je pre nasinca velmi zaujimava, su tu tiez kopce a luky a jazera, ale sopecny charakter tomu dava uplne iny raz. Chvilu sme sa stverali cestickou medzi ciernym kamenim do polovice Hory Osudu (Mt.Ngauruhoe) z Pana prstenov a hrali sme sa na Gluma :) Peto chcel vyliezt az hore, co sa sice dalo, ale zavesil sa tam jeden mrak, cez ktory by sme nic nevideli, tak sme to nechali tak. Odtial sa islo po hrebeni do kratera pod Mt.Tongariro rovneho jak placka, odhadujem asi 500m na priemer, okolo ktoreho sa dvihali zasnezene vrcholky. Na druhom konci kratera sa otvorili paradne vyhlady do daleka, odkial sme zase liezli hore po okraji kratera cez taky sypky podklad - piesok a kamienky a ostre kamene - slo to celkom zle, ale co len ti chudaci, co sa tade klzali dolu! Mali vsetky koncatiny aj zadok na zemi a smrt v ociach :)

Na vrcholku nas cakal naozaj impresivny cerveny krater s farbami ako z pekla a pod nohami sa nam zacalo parit - z horuceho piesku sa pomaly dvihali kudolky sirneho oparu. Tu trek koncil, dalej bola cesta zavreta, ale ako bonus na zaver na nas este cakali uzasne vyhlady z kopca na jazera Blue lake a Emerald lakes, ktore svojimi modrymi farbami vyzerali uprostred tej sopecnej krajiny jak z ineho sveta. Bol to fakt krasny vylet. Po navrate sme si dali na chate este paradny horuci kupel.

Auto sme potrebovali vratit zhodou okolnosti do 12.12.2012, 12:00 :))) co vestilo nejaku pohromu. A tak aj bolo :) Cesta do Aucklandu mala trvat este 4 hodiny a predtym sme si chceli hodit veci na hotel, tak sme dali budik na 6tu rano. Ale kedze National park village je dedina, kde sa muchy obracaju, lisky davaju dobru noc a nieje tu poriadny telefonny signal, tak sa obidva nase "not-so-smart-phony" v noci vypli, pretoze to robia, ked dlho nemaju signal. A tak ked som rano pocula sramotit ludi po chodbach, vstali sme a s hrozou zistili, ze je 8:30. Vyrazili sme takmer okamzite, ale stihnut sa to nedalo. Tak som este patrala v podmienkach pozicovne, co sa deje, ked to nestihnes vratit a nasla som nieco ako ze pripustaju 2 hodinove oneskorenie, ale bolo tam carovne pravnicke slovicko "nothwithstanding this..." a odkaz na nejaky iny paragraf, ktory tam nebol prilozeny, a tak sme vlastne nevedeli vobec nic. (Neviem preco, ale pripomenulo mi to pracu :))) Nakoniec to ale dobre dopadlo, 2 hodinova odpustacia lehota platila a ani po nas nechceli zaplatit cistenie toho bordelu, co sme tam nasim vecnym kempovanim a obedovanim v aute narobili :)

V Aucklande bolo krasne teplucko - vytiahli sme konecne tricka a kratasy, dali si studene pivko a opalovali sa na zahrade. Okolo husto kvitli sedmokrasky a po celom Zelande zacinali kvitnut nadherne stromy Pohutukawa (tiez casto zobrazovany ako narodny symbol). Do toho si predstavte vsade vianocnu vyzdobu, vianocne pesnicky a zaplavu vianocnych reklam :) bolo to fakt divne... Vianoce mam tak silne zafixovane so zimou a snehom, ze mi to mozog proste nebral.

Vecer sme este zasli do kina na Hobbita :) Na Zelande ho davali o den skor nez inde na svete. Celkom sa mi to pacilo (ale zase moc som od toho necakala), dej je dost natiahnuty, pretoze to rozdelili na 3 diely, ale inak sa to pozera celkom dobre a ta sceneria, to je proste neuveritelne! Ten Zeland je proste nadherny, verte, ze tam nieje takmer nic pocitacovo upravene, fakt to tam tak vyzera. Len sme si vraveli, ze Jackson musel dost dlho cakat na to pocasie - vsade mali uplne uzasne, a to sa nam moc nestavalo :)

Cestou naspat sme mali stravit este jeden den v Soule v Juznej Korei, tak sme sa divali na net, co by tam dalo podniknut. Ake bolo nase prekvapenie, ked sme zistili, ze je tam -1 stupen a sneh! Neviem preco, ale obidvaja sme si tak nejak predstavovali, ze tam bude leto (vzdy, ked sme boli v Azii, tak tam bolo leto a teplo :)). V Soule bola teda kosa, hmla, padal dazd so snehom a vyzeralo to naozaj velmi nevludne. Nakoniec sme ani nemali tolko casu nazvys. Tak sme sa nechali len odviezt do hotela, dali sme si veceru, sprchu a odpadli do postele. Aerolinky nas velmi prijemne prekvapili, pretoze hradili ubytovanie, transfer, veceru aj ranajky a hotel bol fakt luxusny, tak sme sa vobec nestazovali a uzivali si konecne dovolenku :) Na veceru sme si na seba nahodili nase najlepsie turisticke nohavice a najcistejsie tricko :) ale aj tak sme tam vyzerali ako totalne socky medzi korejskou smotankou. Rozhodli sme sa ale tvarit ako milionari, ktorym uz nezalezi na tom, ako sa obliekaju ;) Medzi najkurioznejsie zazitky patril jednoznacne zachod s vyhrievanou sedacou doskou, vodotryskami, fenom a zlozitym ovladanim :)))))

Rano o 10 sme mali odvoz naspat na letisko, tak som stihla len vyfotit par neatraktivnych fotiek z okna. Vyzeralo to tam kazdopadne velmi zaujimavo a uz ma zase kare, ze by som si to tam isla lepsie pozriet :)

Nuz a to je asi tak vsetko. Po navrate mame klasicky zmiesane pocity - tesime sa z toho, ze sme doma, z tych znamych veci a znamych ludi, ale je nam aj smutno za Zelandom a za tou spustou veci, co sme tam nestihli vidiet. Je to tam naozaj uzasne - vsetkym velmi vrelo doporucujem sa tam ist pozriet, a ked uz nic, tak si aspon prebrouzdat google mapy a nejake fotky na nete :)

No a uzavriem to jednym celkom vypovedajucim vtipom, ktory sa nam fakt pacil :)

Spisovatel sa rozhodol napisat knihu o kostoloch a tak zacal cestovat po svete a obzerat miestne svatostanky. V jednom zbadal na stene zlaty telefon, pod ktorym bola cedulka - hovor 10.000 dolarov. Opytal sa farara: "Co je to za telefon a preco je z neho take drahe volanie?". A farar odpoveda: "To je telefon do neba, za 10.000 dolarov tam mozete zavolat". Neskor videl taketo telefony aj v dalsich kostoloch, vsetky zlate a vsetky za 10.000 dolarov. Ked cestoval po Europe, opat nachadzal v kostoloch zlate telefony a cena za hovor bola 10.000 euro.
Potom prisiel do kostola na Novy Zeland, a ejhla, tiez tam bol ten zlaty telefon, ale pod nim cenovka 40 centov. Oslovi teda knaza: "Jak je to mozne, ze tu je hovor do neba len za 40 centov, ked vsade na svete to stalo neskutocne peniaze?". A fara mu odpoveda: "Clovece, tu si na Zelande, to je miestny hovor!" :)))))

Tak vas vsetkych pozdravujeme, dufam, ze ste si s nami to cestovanie aspon trocha uzili, a zelame vsetkym len to najlepsie :) Majte sa krasne.

z+p