Na uvod hlasim, ze sme vcera stastne dorazili domov, vcelku, zdravi a unaveni ako macata :))) Dlzim vam ale este posledny diel sagy o nasom putovani :) tak tu je.
Na posledne dni dovolenky sme sa chceli zasit na nejaku peknu plaz, kde budeme uz len oddychovat, plavat, opalovat sa, popijat drinky a pojedat ryby a morske potvory. Vybrali sme si Batu Karas na juznom pobrezi Javy. Doprava tam bola katastrofalna, ako som vam pisala minule, ale nakoniec sme tam nejak dorazili.
A jedneho dna zacalo prsat.... (Forrest Gump) :))))))
Pocasie v Indonezii sa deli na polrocnu suchu sezonu a polrocnu dazdovu sezonu, ktora zacina v oktobri. Tento rok zacala zjavne trocha skor, pretoze aj ked spociatku neprsalo, obloha bola cele dni zatiahnuta hustymi mrakmi. Z opalovania teda nic :) More bolo ale teple a vlny spravne velke a rovnomerne, a tak sa aspon Peto usurfoval do bezvedomia :) Uz sa mu na tom podarilo aj niekolko krat postavit :) Je to ale prekvapivo namahave a otlceny bol ako hruska. Pritom ked to clovek vidi v telke, vyzera to tak strasne jednoducho :) Ja som bola trocha sklamana, svoj vysnivany tropicky raj som opat nenasla - piesok bol tmavy, namiesto paliem tam rastli nejake listnate stromy, pod ktorymi sa nedalo ani poriadne sediet kvoli obrovskym mravcom co tam vsade lozili a kusali. Ale dostatocny prisun vynikajuceho jedla z mora, ktore mam strasne rada, mi spravil naladu :)
Batu Karas je malicka zaspata rybarska dedinka, v ktorej su tri hoteliky a 10 domov. Obyvaju ho len rybari a surferi :) Cez den sa brazdia vlny a par autobusov tu vylozi domacich turistov, ktori sa prisli vykupat v mori. Deti a oteckovia blbnu vo vode, pricom dievcata sa kupu vzdy oblecene (kratasy a tricko). Maminky posedavaju (zahalene) na plazi a pozoruju a poskytuju zazemie :) Vecer, ked vyrazaju lode na more, surferi ulahavaju po jednom pivku do posteli a dedinka je ako po vymreti. Len hucanie oceana vam hraje do spanku.
Nedaleko Batu Karas sa vlieva do mora riecka, po ktorej sa da plavit proti prudu az do miesta nazyvaneho zeleny kanon. Voda je smaragdovo zelena, okolo nej sa nahynaju nad vodou palmy a vo finale sa ponad uzky priesmyk klenie jaskyna, v ktorej cvrci voda po vsetkych stenach v malych vodopadikoch. Da sa tam aj okupat, ale do toho sa nam moc nechcelo. Priznavam, sme srabi a bali sme sa, co vsetko moze v indonezskych vodach cihat :)))
Z Batu Karas sme sa presunuli naspat do Pangandaranu (na dvesty pokus som sa to naucila vyslovovat), kde sme vratili motorku a zohnali priamy bus az do Bandungu - vacsieho mesta, odkial je uz dobre vlakove aj busove spojenie na vsetky strany. V Pandangarane sme ale potrebovali stravit jednu noc a zabit jedno popoludnie, tak sme sa isli prechadzat na plaz, ktora bola obrovska a hrozne pekna (vlastne ani neviem, preco sme tam nezostali a trepali sa do Batu Karas, ale zato moze asi knizka, ktora to strasne ospevovala a naopak o Pandangarane pisali, ze je spinavy). Zasli sme do jednej restauracie, a ked nam obsluhujuci pan naznacil, ze su tam vsetci hluchonemi, hned sme vedeli, ze to bude nieco specialne :) Jedlo bolo super a potom sme si u neho dali aj perfektnu masaz, zatialco sme pozorovali more. Bolo vidiet, ze to robi cely zivot a je majster svojho remesla, vsetko nam popraskal a uvolnil, a potom som mala pocit, ze budem lietat :)
V tejto casti Javy mozte na kazdom kroku vidiet dopravne znacky, ktore ukazuju evakuacne cesty a ktorym smerom utekat, ked pride tsunami. Zatialco doma tomu nikdy nevenujeme ziadnu pozornost, tu si velmi dobre uvedomite, ktorym smerom sa cesta zvazuje a kde su vyvysene miesta, ci vysoke budovy. Indonezia ako jedno velke suostrovie, ktore vzniklo sopecnou cinnostou a je nou neustale formovane, bojuje s tymito prirodnymi zivlami neustale. Nedokazem si ani predstavit, ake to musi byt zit v blizkosti sopky, ktora moze kedykolvek vybuchnut, alebo pri mori, z ktoreho sa k vam moze prirutit 40 metrova vlna. Z tych najnicivejsich vybuchov sopiek, zemetraseni a tsunami v historii mnohe spadaju prave do Indonezie. Ako priklad mozme uviest tsunami z roku 2004 nedaleko Sumatry, ktora zabila statisice ludi, alebo vybuch sopky Krakatau zapadne od Javy z 1883, ktory bolo pocut na vzdialenost 4000km, vymrstil zhruba 20 km3 hmoty do vysky 80km a sposobil tak klimaticke zmeny na celej zemeguli na niekolko rokov. Ohromna tsunami zasiahla okolite krajiny a vlny boli spozorovane az v Lamanzskom prielive. Zo samotneho ostrova potom nezostalo takmer nic. Cloveku az z toho rozum zastava.
Rano sme museli vstavat skoro na bus, tak nam domaca pripravila ranajky na 5tu a doniesla ich na balkonik. Ked sme ale na balkone zapalili svetlo, zacali sa okolo neho rojit vcely! Najprv zo desat, potom aspon sto, aj s kralovnou, nalietavali aj do izby, takze tak rychlo sme este nemali zbalene nikdy :) Ked sme odchadzali, upozornila som na to domacu, ale ona len mykla plecami - ze oni potom odidu. Hm... Dalsi roj sme poculi opodial na palme. Keby ste teda niekto chceli vcely, v Pangandarane zozeniete :)
Aj ked je to casto unavne a nepohodlne, mam rada aj tie presuny autobusmi a vlakmi, pretoze pozorovat krajinu a ludi von z okna sa mi nikdy nezunuje. Java je neskutocne urodna a tak sa mozte divat, ako sa na kazdom volnom kusku pestuje ryza, kukurica, banany, kokosy, tabak, kakaovniky, gumovniky, kava, chilli papricky, manga, duriany, maracuje, jackfruit, ananasy, a vsemozne dalsie plodiny, ktore sme ani neboli schopni pomenovat. Ked ide vlak, vzdy pribehne krdel deti, ktory s nim bezi alebo na neho mava. Ludia sa kupu v potoku alebo pasu kacky, husy, kozy a ovce. A vodne byvoly len lenivo otocia hlavu. Voziky a stanky s jedlom su na kazdom kroku a casto len hadame, coze by to tak mohlo asi byt, co tam predavaju :) Je to tak odlisna krajina od tej nasej, ze kazdy pohlad stoji za to, a vzdy mi je luto, ze nemozem vystupit a vsetko to vyfotit.
Indonezania maju inak velmi radi vtakov - vesaju si ich v prutenych klietkach na terasu pred domom. Casto sme videli specializovane vtacie trhy, kde sa to len hemzi farebnymi pierkami, ale aj mravcami a husenicami, ktore mozte kupit ako vtacie krmivo. Mimochodom, uplne prve obchody, ktore obyvatelia sucasnej Indonezie podnikali s okolitymi krajinami, obnasali prave export pierok z exotickych vtakov z dzungle, ktore isli ohromne na odbyt ako vyzdoba kdejakych kralovskych korun a odevov :)
Ked sme dosli do Bandungu, na autobusovej stanici nas obstupil krdel ludi, ktori sa nam snazili vsemozne pomoct, alebo len zvedavo prizerali. Je zaujimave, ze ked niekto z domacich vie po anglicky, vzdy sa nejak prichomejtne do diskusie, aj ked nic nechce. Asi to citia ako nejaku svoju spolocensku povinnost, pomoct ostatnym spoluobcanom a nam vo vzajomnej komunikacii :) Chvilu sme sa s nimi dohadovali, ktorou cestou je najlepsie ist do Bogoru a potom naskocili na bus.
Indonezania maju inak velmi smiesnu anglicku vyslovnost, obcas im kvoli tomu vobec nieje rozumiet. Najvacsi problem im robi "f", ktore vyslovuju ako "p". A tak som sa dozvedela od mojho instruktoa batiky, ze jeho "pather" bol v ceskoslovensku v roku "pipty pajp" a podla toho pomenoval jeho brata Czeko :))) Najvacsie problemy s kutikmi ust sme mali vo chvili, ked nam jeden mladik rozpraval, ako isli s bratom na ryby a hovoril "pising" (co znamena curanie) namiesto fishing, a ako chytili velku rybu ("catch a pis") :D
Bogor je asi hodinu cesty od Jakarty a ma priamy shuttle bus na letisko, tak sme sa rozhodli zostat radsej tam, nez v preplnenom a nevabnom hlavnom meste. Klima tam udajne mala byt miernejsia, ale knizke sa fakt neda doverovat, potila som sa jak kon. Hlavne kazdy den poobede prsalo, cim sa vlkost vzduchu zvysila pravdepodobne z 99 na 100% ;) Uprostred Bogoru sa ale nachadza ohromna 87 hektarova botanicka zahrada, zalozena este holandskymi kolonizatormi, v ktorej su vysokanske stromy a tien a chladok. A zaroven asi miliarda komarov. Kazdopadne, da sa tam stravit kludne cely den, pricom botanici a zahradkari ako ja budu vo vytrzeni :) V areali zahrady stoji aj enormny prezidentsky palac s rozhlahlymi lukami okolo, na ktorych sa pasu srnky. Okolo palaca boli rozmiestneni prislusnici indonezskeho armadneho zboru, ktori namiesto toho, aby strazili, sa s nami vsetci nadsene fotografovali. Zlatym klincom bol ale jednoznacne pavilon orchidei.
No a tym to skoncilo :) Potom nas cakal uz len dlhy a unavny let s prestupom v Dubaji. Casovy posun nas kvalitne zlozil, vcera sme s vypatim vsetkych sil zostali hore do 8mej vecer a potom upadli do komy :) a zobudila som sa 5:25. Teraz mi uz zase klipkaju oci, ale zajtra asi budem v praci prva ;)))
Z nejakych tych 17000 ostrovov, ktore tvoria Indoneziu, sme navstivili 3 :))) Takze nam zostava este 16997 :))) Kazdopadne, do tejto krajiny by sme sa chceli este urcite vratit - je hrozne krasna, zaujimava a rozmanita, a ked vidite jeden kus, o par kilometrov vedla to moze byt uplne ine. Zivot v diverzite a tolerancii maju indonezania hlboko zakoreneny a mozno prave preto su taki priatelski, otvoreni a vzdy pripraveni si s vami vymenit par slov - kazdy moze mat nejaky svoj zaujimavy pribeh.
Dufam teda, ze sa vam nase zazitky pacili... nam sa pacili velmi :) Keby vas este nieco zaujimalo, kludne napiste, sme plni dojmov a radi sa o nich podelime :)
Velmi vas vsetkych pozdravujem a dakujem za vsetky odpovede, ktore ste mi poslali.
Majte sa krasne a mozno zas nabuduce :)
z+p
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára