V rychlom slede posielam dalsi mail, aby som dohnala meskanie :) Predpokladam, ze ste asi nestihli precitat ani ten predchadzajuci, ale nevadi, budete mat aspon nieco na predlzujuce sa vecery :)
Skoncila som teda v Banyuwangi a Kawah Ijen. Odtial sme sa rozhodli presunut do Probolingga, od ktoreho nedaleko sa nachadza sopka Gunung Bromo. Na Jave existuje celkom slusne vlakove spojenie, ktore malo byt udajne pohodlne a rychle. Tak sme si kupili listok na "bisnis" vlak, ktory je o dost drahsi ako "ekonomi", ale nie nijak extra (100.000Rp za danu trasu, co je 200kc - odvodte si vzorec, uz to nebudem prepocitavat :)). Potom existuje este vyssia trieda "exekutif". Bisnis trieda vyzerala ako u nas tie horsie osobaky :))) Ziadne kupe, ziadna klimatizacia, okno sa najprv nedalo otvorit, potom sa furt samo zatvaralo. Mali sme ist 5 hodin, ale trvalo to nakoniec 7, pricom jednu celu hodinu sme stali v nejakej stanici a cakali na nieco, neviem co... Cestu nam ozivovali len obcasni odvazlivci, ktori prisli poprosit o spolocne foto, alebo potrenovat si anglictinu :) Vacsinou sme skoncili u "hello, what's your name?" a "where do you come from?" :)
Ked sme teda vystupili, bolo uz pomerne neskoro a este sme sa potrebovali presunut do dedinky pod sopkou (Cemoro Lawang). Nastupili sme teda do miestneho minibusu, ktory sa vola bemo, a sluzi ako MHD. Bemo nestoji nikde a zaroven stoji vsade. Musite len vediet jeho trasu a pri ceste na neho zamavat. A potom zapiskat alebo zakricat, ked chcete vystupit :) My sme chceli povodne az na autobusovy terminal, ale bemo zastavilo pred nejakou malou turistickou kancelariou, kde nam cez dvere agent ponukal odvoz do Cemora za "knizkovu" cenu (t.j. cena, ktoru uvadza Lonely Planet ako standardnu cenu), tak sme vystupili. Nakoniec sme u neho kupili cely balicek - dopravu do Cemora, ubytovanie, vylet k sopke a naslednu dopravu az do Yogyakarty za 400.000Rp na hlavu. Pravdepodobne to mohlo byt lacnejsie, keby sme isli samostatne, alebo trocha viac zjednavali, ale bolo uz fakt neskoro a chceli sme to mat rychlo vybavene.
Rano zase budicek o 3:30, aby sme mohli o 4tej vyrazit - uaaaaaaa. Jeep nas odviezol na upatie hory Gunung Penanjakan, odkial je krasny vyhlad na Bromo. Cakali sme tam na vychod slnka, za vecneho doprovodu predavacov hlasajucich, ze maju teply caj, kavu a smazene banany. Bola tam opat slusna zima, tak sme si dali teply caj aj tie banany, mnam! Pohlad na Bromo je uchvatny, a to hlavne kvoli jeho umiestneniu. Jedna sa fakticky o "novu sopku", ktora vznikla uprostred starsieho a ohromneho kratera (cca 10km), v ktorom zostala len rovinata prasna pust. Domaci ju nazyvaju "piesocne more". Neviem si predstavit tu silu, co vyhodila do vzduchu ten stary krater, je naozaj enormny. Uprostred sa tycia asi 4 nove sopky, ale Bromo je specificka, pretoze je stale aktivna, ma "odpaleny" vrch a z jej kratera sa stale valia sirne vypary. Posledny vybuch bol v januari 2011, pricom sopka je stale monitorovana a mozte mat aj smolu, ze vas k nej nepustia, ak nameraju vacsiu aktivitu. My sme ale mali stastie a po vychode slnka nas odviezli aj k samotnej sopke. Na planine sa stale prevalovala husta hmla, cez ktoru sme takmer nic nevideli. Pustina spolu s tou hmlou vytvarali neskutocny, takmer snovy efekt, kracali sme smerom, ktory nam ukazali, ale nevideli sme nic, len prach a hmlu a cez nu trocha presvitajuce slnko. Obcas sme zazreli obrys domorodcov cvalajucich po pusti na malych konikoch. Uzasne... Ked vyslo slnko vyssie, oteplilo sa a hmla zmizla ako mavnutim carovenho prutika. Vysli sme teda az na okraj sopky a zirali do kratera, ktory nemal dno.
Potom nasledoval presun do Yogyakarty a to az taka pecka nebola :) Opat sme isli namiesto slubovanych 7mich hodin zhruba 10 (vypocitali sme z toho standardnu odchylku od slubovaneho casu cca 40% :))) Klima tam bola, ale len tak biedne pokasliavala, aj tak nam bolo strasne teplo. Mimochodom, z mojich poslednych mailov ste mozno nadobudli pocit, ze je tu mozno celkom chladno. Nieje to tak :) Sme kusok od rovnika a pocasie je vskutku tropicke - horuco a vlhko. Uz sme si aj zvykli na to, ze sme nonstop spoteni a nic sa s tym neda urobit :)
Yogyakarta je velke mesto, ktore ma svoju specificku atmosferu. Ludia su tu velmi kultivovani a vzdy nas prekvapia tym, ze sa nam prihovaraju len tak - to jest bez toho, aby sa nam pokusali nieco predat. Po prichode z Bali sme boli na domacich, ktori k vam sami pristupia, dost nabruseni a bud sme ich prudko odmietali alebo ignorovali. Javanci nas ale fakt prekvapili.
Ako som uz spominala, Java je hlavne moslimska. Je to pre nas hrozne zaujimave, pozorovat, ako to tu funguje - vzajomna tolerancia medzi nabozenstvami je tu zjavne velmi silna. Na zaciatku som bola nervozna z toho, ci domacich nepoburim tym, ze budem mat sortky alebo nezakryte vlasy, ale potom sme videli, ze domaci nemoslimovia chodia obleceni ako sa im zachce a nikto to neriesi. Dve najlepsie kamaratky, spolocne iduc za ruky a chichotajuc sa, jedna zahalena so satkou na hlave, a druha v kratkych satach. Mlade moslimky tu nosia dlhe nohavice alebo rifle, tricko alebo bluzku s dlhym rukavom a satku zakryvajucu krk a vlasy. Satka moze byt celkom zaujimavy modny doplnok :) Nosia sa vsemozne farby, strihy aj koralkove vyzdoby :)
Existuju tu bohuzial aj nejake extremisticke spolky, ktore maju na svedomi bombove utoky z minulosti. Mam ale dojem, ze naprosta vacsina indonezskych moslimov je umiernena a zela si zit s ostatnymi susedmi v mieri.
V hoteli na izbe mame vzdy na strope namalovanu malu sipku, ktora ukazuje na Meccu, aby moslimovia vedeli, ktorym smerom sa maju modlit. Vo vsetkych zariadeniach, na benzinkach a podobne su k dispozicii modlitebne. A pravidelne niekolko krat denne nam hraje moslimsky rozhlas :)))
Yogyakarte vladne sultan, ktory ma uprostred mesta obrovsky palac - kraton, ktory mozte navstivit. Je to take male mesto v meste, s obchodmi, domami, mesitami a vsetkym moznym. Zije v nom asi 1000 ludi, ktorych sultan zamestnava. Ako sme mali moznost zistit od jedneho z nich, plati naozaj dobre :) 6mil. rupii na mesiac, co je na mieste pomery velmi vela. Vdaka tomu su tam ludia spokojni a este viac nez inde su ustretovi a napomocni, kdeco vam vysvetlia a poukazuju len tak, pretoze ziadne peniaze navyse uz nepotrebuju. Sucastou palaca je aj niekolko muzealnych expozicii a tradicne babkove divadlo.
Po Yogyakarte sme sa vozili becakom - dvojmiestne vozitko pohanane cyklistom. Treba tvrdo zjednavat, ale inak to stoji par supov a je to desna sranda :) Akurat s tym, ze je dvojmiestne, som to trocha prehnala, bolo to tak jeden a pol a museli sme obidvaja sediet trocha nasikmo :)))
Dnes vam pisem z dedinky Borobudur, kam sme sa odviezli opat na motorke, aby sme sa tu ubytovali a rano sa zase polo-zaspati pred vychodom slnka niekam trepali :))) Vacsina turistov sem chodi len autobusmi - pozriet chram a naspat, my ale podporujeme miestnu komunitu a ubytovali sme sa v lokalnom hoteliku, kde su strasne mily a napomocni ludia a pred vchodom sa musime podla miestneho zvyku vyzuvat :)
O tom ale az nabuduce :)
Tak vas teda zase vsetkych pozdravujem a dakujem za vase mile odpovede :)
Majte sa krasne!
z+p
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára