Uz dlhsiu dobu bojujem, aby so sa dostala niekde na internet. Prekvapivo, vo vacsine hotelov aj restauracii tu maju wifi, ale takych tych klasickych internetovych kaviarni, kde maju aj pocitace, je hrozne malo. Teraz sme opat vo vacsom meste - Yogyakarta na Jave, kde som mala v umysle nejaku objavit, ale dnes v celom nasom bloku vypadol prud :) aby to nebolo take lahke :) museli sme teda na prechadzku trocha dalej.
Posledny den na Bali sme potrebovali nejak zabit dopoludnie. V blizkom okoli Ubudu toho az tolko nebolo, ale knizka doporucovala Goa Gajah - slonia jaskyna - velmi stare posvatne miesto z 9teho storocia. Hlavnou atrakciou je mala jaskyna vytesana do skaly, pricom vstup tvoria rozdavene usta nejakej prisery alebo ducha :) Vo vnutri jaskyne je socha Ganesha, syna bohyne Shivy, ktory ma sloniu hlavu. Samotna jaskyna bola taka ok-nic-moc-extra, rovnako ako aj bazen / kupele pred nou, plus tam bolo kopec ludi. Ked sme si to v kratkosti prezreli, chvilu sme sa este prechadzali okolo a nasli sme cesticku do lesa, kde bolo napisane ze je tam nejaky temple (klastor). Casu bolo stale kopec, tak sme sa tam vybrali. Po ceste sme videli mnoho dalsich vyobrazeni vytesanych do skal okolo cesty, ktore vyzerali hrozne staro. Posobilo to ako keby tu v minulosti byval pomerne velky komplex, a sochy boli vytesane okolo vody - niekde voda tiekla cez nich (vytryskovala z ust). Cesticka viedla cez serioznu dzunglu. Podliezali sme popod korene stromov visiacich vo vzduchu, a vsade okolo sa ozyvali zvlastne a nezname zvuky. Jedine vzdialene kikirikanie kohuta nas ukludnovalo, ze civilizacia je blizko :) Dosli sme az dole do rokliny, kadial tiekla mala riecka a presli cez bambusovy mostik a tam sme objavili dalsie jaskyne vytesane do skaly, do ktorych sa dalo vojst len z vody. Uplne ako z Indiana Jonesa :))) Bolo to tam velmi pekne.
Po Bali sme sa teda presunuli na ostrovcek Nusa Lembongan. Hladali sme taky ten maly tropicky raj s bielymi plazami a pokludnou armosferou. Po prichode superrychlou lodou, ktora letela ponad vlny ako blesk, sme boli ale trocha zaskoceni tym, ze ostrov je pomerne dost obyvany a posobil tak trocha agrikultularne. Na plazach boli hlavne lode a siete a domorodci tam vsade pestovali, lovili, cistili a susili morske riasy, podla coho to aj primerane zapachalo :) Ceny boli trojnasobne vysie nez uvadzala knizka, vsade na nas utocili nahanaci hotelov a kdecoho mozneho a tak celkovo sme boli dost sklamani. Nakoniec sme ale nasli celkom peknu izbu s vyhladom na more za akceptovatelnu cenu (300.000Rp=600Kc) a po nejakej chvili, ked sme sa preniesli cez svoje povodne ocakavania, tak sa ukazalo, ze je to velmi pekny, tichy a prijemny ostrov. Niesu tam ziadne auta, len motorky, ktoru sme si zase pozicali na prieskumy. Niesu tam ani ziadni policajti, takze nasa motorka nemala ani poistenie, ani spatne zrkadla, ani k nej neboli helmy :) Kazdopadne je to naozaj taky malinky pohodovy svet, ze vam hrozi maximalne zrazka s jednym z tych obrovskych motylov, co tu vsade poletuju :) Ako spravni prieskumnici sme preskumali aj kdejake male prasne cesticky, pricom jedna nas doviedla na prekrasny utes, kde sme pri zapade slnka pozorovali ohromne vlny, ako sa triestia o skaly a voda vyletuje vysoko. Potom sme mali trocha problem trafit potme naspat :)))
Na druhy den sme si dohodli v miestnej australskej potapackej zakladni potapaci kurz. Neviem, ci som to uz spominala, ale Indonezia je jedno z najkrajsich a najlepsich miest na svete na potapanie s uchvatnymi koralovymi utesmi a bohatym podmorskym zivotom. Mozte tu vidiet zblizka miliony druhov ryb a inych potvor, vratane zralokov, raji (rejnok), delfinov a smiesnych obrovskyh ryb mola mola. Ale to az ked ste trocha pokrocili, tieto ryby sa totiz najcastejsie zdrzuju v prudoch, kam zaciatocnici naozaj nesmu. Najprv sme teda absolvovali trening v bazene. Musim povedat, ze okrem samotneho potapania je vsetko to okolo dost velky opruz :) Navliekanie do neoprenu, plutvy, maska, bomba, trubky, zavazia, vesta a vsetko to sebou odvliect na lod (je to fakt tazke!), pripravit, potom odstrojit, dovliect naspat a poumyvat... Uprimne nam to dalo zabrat. Samotny pocit dychat pod vodou je nieco, na co si clovek musi chvilu zvykat. Po skoceni do vody nas neprijemne prekvapila teplota - len nejakych 20 stupnov. Aj napriek neoprenu som drkotala zubami. Zaroven boli dost velke vlny, ktore s nami pod vodou hadzali sem a tam. Vacsinu casu som sa teda sustredila na to, aby som zostala na jednom mieste, a ci spravne dycham, jak som hlboko, ze mi je zima a jak plavat, aby ma to furt nevynasalo hore :) Koralom som venovala len minimalnu pozornost :))) Peto bol na tom trocha lepsie, potom mi vravel, ze videl kopec ryb, co som mu neverila, ale naozaj - boli aj na videu, ktore nam tam nahrali :) Akurat ze z tych vln mu ku koncu prislo zle od zaludka - je to normalna kinetoza. Bol to super zazitok, nieco naozaj neobvykle, a to video je krasne, zaujemcom potom niekedy ukazeme.
Vecer sme sedeli v restauracii s nasimi instruktormi Kimom a Erikou zo Spanielska, dlho sme kecali a bolo to hrozne prijemne. Ti su pod vodou kazdy den dvakrat a rozpravali nam, co vsetko uzasne tam videli a ze potapanie je ako droga - to ticho a podvodny svet kazdy potapac miluje a chce sa tam vracat zas a znova. Tak nakoniec hodnotime pobyt na ostrove velmi pozitivne.
Musim sa ospravedlmit Indonezskemu jedlu, na ktore som sa na zaciatku stazovala. Za tu dobu sme uz stihli objavit nespocetne mnozstvo velmi chutnych jedal, pricom to hejno ingrediencii, ktore v Indonezii mozte najst, ho predurcuje k uzasnosti :) Miestni jedia vacsinou ale velmi jednoducho - Nasi goreng (smazena ryza) alebo Mie goreng (smazene nudle) su oplne najbeznejsi pokrm, ktory zozeniete v ktorukolvek hodinu kdekolvek, najcastejsie na ulici. V restauracii dostanete vacsinou lyzicu a vidlicku, ale domaci jedia najradsej rukami. Jedlo si tu mozte kupit aj zabalene v bananovom liste ("to go" :)) Na roznych miestach Indonezie sa jedlo lisi, a myslim, ze ani keby sme tu boli tri roky, tak nestihneme ochutnat vsetko. Ale snazime sa :)
Z Nusa Lembongan sme sa vratili na Bali len aby sme sa cez neho rychlo prepravili na zapad a presli na Javu. Priame spojenie medzi Sanurom, kde sme vystupili z lode, a Gilimanukom, odkial chodi trajekt na Javu, bohuzial neexistuje. A tak najprv taxikom do Denpasaru a odtial busom. Na stanici sa nas opat nejaki nahanaci pokusali natiahnut, ziaden oficialny predaj tam nebol, tak po troche zjednavania sme nasadli. Bus bola neskutocna stara kraksna, bez klimatizacie samozrejme. Slubovali, ze pojde za 10 minut. Je pravda, ze za 10 minut nastartoval, ale potom sme asi pol hodinu cakali. Ked sme vysli zo stanice, tak sme cakali zas :) A ked sme sa konecne pohli, tak to bolo len preto aby sme sa pomaly vliekli a zhanali dalsich cestujucich po ceste. Slnko prazilo a vodic v pohode celu cestu fajcil. Obiehal ako totalny magor a deti vedla nas celu cestu zvracali. Bolo to ucinene peklo.
Trajekt z Gilimanuku do Kentapangu na Jave stoji smiesnych 12 korun :) a chodi casto a rychlo. Uz na trajekte sme boli jedini turisti a aj po prichode sa potvrdilo, ze Java je ovela menej turisticka nez Bali. Z toho vyplyva, ze ceny su tu nizke, ludia su ovela prijemnejsi a ked vas oslovia, tak nie preto, ze vam chcu nieco vnutit, ale vacsinou preto, ze su zvedavi alebo vam chcu pomoct. Naozaj prijemna zmena :)
Ubytovali sme sa v nablyskanom novom hoteli v Banyuwangi s bazenom za "uvadzaciu cenu" 150.000 (300kc) :) Dohodli sme si na rano transport a pokusili sa zaspat. Okrem toho kohuta, co nam celu noc kikirikal snad pred dverami nas casto budili aj moslimske motlitby, ktore tu vyhravaju pravidelne z reproduktorov. Odjazd bol o 4tej rano, pretoze sme sa chystali na vystup na sopecny krater Kawah Ijen, ktory je vzdialeny dve hodiny cesty, tak aby sme stihali vystup po vychode slnka, ked este nieje tak teplo. Popravde, teplo fakt nebolo :) Asi tak 10 nad nulou. A my, vyzbrojeni len trickom s dlhym rukavom a ja sarongom, sme sa klepali jak osiky. (Ten sarong je inak uplne uzasne prakticka vec!). Pri pohybe sme sa ale zahriali. Sopka uz dlhsiu dobu nieje aktivna, akurat zo dna kratera vychadzaju sirne vypary, ktore zivia miestnu komunitu. Spolu s nami na sopku vystupovali desiatky zbieracov siry, svalnatych oslahanych chlapikov, ktori kazdy den niekolkorat vylezu na horu, zlezu 200 vyskovych metrov do kratera a nalozia si kose doplna vyzrazanou sirou. Kose su neskutocne tazke a zbieraci ich vynasaju zase hore kraterom a potom dole kopcom. Siru potom predavaju do miestnej rafinerie za kilo. Je to velmi tazka praca, spolu s dusivymi sirnymi vyparmi, ktore musia dychat. Tito sefici su ale poriadne otrli a jak hore kopcom, tak dole kopcom s nami drzali tempo, alebo nas dokonca predbiehali :))) Krater je velikansky a dole ma tyrkysove jazero, a spolu s parou, ktora sa odtial valila to bol naozaj uzasny pohlad.
Cestou naspat sme sa zastavili este na kavovych plantazach, ktorych je na Jave nespocet, a Indonezia sa radi na 4te miesto v exporte kavy na svete. Tu sa pestuje prevazne odroda robusta a zaroven tu zije take to male zvieratko cibetka, ktore "produkuje" najdrahsiu kavu na svete. Pod nazvom Kopi Luwah si ju to mozte dat aj v restauracii. Cibetka si vybera len tie najlepsie a najzrelejsie bobule, cim posobi ako prirodzeny kontrolor kvality, a zrnka kavy dostanu v jej traviacom trakte zaujimavu prichut, pricom z druheho konca udajne vychadzaju vonajuc po ruziach :))) No, neviem kazdopadne plati sa za to vela. Mame v plane ju ochutnat, tak potom vam poreferujem. Okrem kavy je vyznamnym vyvoznym artiklom aj klincek (hrebicek), ktoreho stromy nam nas sofer tiez ukazal. Holandania na tom urobili slusny majland spolu s muskatovymi orechmi, ktore sa pestuju hlavne na Banda islands.
Nuz, vidim, ze to zas nestihnem napisat vsetko, tak nabuduce sa mozte tesit na sopku Bromo, zazitky z dalsich presunov a na Yogyakartu a okolie :)
Pozdravujeme vsetkych, majte sa krasne
z+p
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára