Hola amigos!pozdravujem vsetkych z Puna, mesta pri jazere Titicaca. Do prveho mailu som dala vsetky adresy, aby ste pripadne mohli za mna identifikovat, ci som na niekoho nezabudla, kludne preposielajte...
Minule som teda skoncila u toho, ako sa chystame do kanonu Colca. Najprv sme sa potrebovali presunut z Arequipy do malej dedinky Cabanconde na okraji kanonu. Cesta trvala asi 6 hodin a absolvovali sme pocas nej nas absolutny vyskovy rekord, ked cesta prekracovala cez nahornu plosinu vo vyske viac ako 4000m.n.m. Poctivo sme cucali kokove cukriky, ale aj tak nas trocha pobolievala hlava. To bol ale jediny priznak, co ma velmi potesilo, pretoze som bola naozaj zvedava, ako to na nas bude posobit. Statocne teda bojujeme s rekordnymi nadmorskymi vyskami. Uz ked sme dorazili do Arequipy (nejakych 2300n.m., ale priamo od mora), tak sme po par schodoch lapali po dychu. Po jednom dni si clovek zvykne a je zase v pohode, ale pri kazdom dalsom presune vyssie citime rychlejsie unavu. V tychto nadmorskych vyskach ani motory nefunguju dobre, takze auta autobusy sa vlecu slimacim tempom, a zubna pasta (ktoru sme zavreli este dole) na nas vystrelila pri prvom pokuse o hygienu.
Samotna cesta bol tiez zazitok. Pri pohlade na ohromne Altiplano clovek zacne uplne inak chapat pojem horsky masiv. Cestovali sme kilometre a kilometre a vokol nebolo nic ine len ta ohromna pusta vyprahnuta pustina. Pozorovali sme z okna vikune, ako sa kludne pasu na suchych trsoch travy. Vyzeraju skoro ako srnky, ale patria do skupiny kde aj lamy, alpaky a guanaco. Zatialco lamy a alpaky su domestikovane, vikune ziju v divokej prirode a dnes su uz chranene. Posledne dve hodiny cesty boli skutocne utrpenie. Vozovka sa zmenila na nespevnenu prasnu cestu plnu vymolov, kde to hrkalo a nadhadzovalo tak, ze sme nechapali, ako ze sa ten autobus nerozpadne. Uz aj zistit, kolko je hodin, bola vyzva. Ked som prestala rukou krcovito zvierat sedadlo a zdvihla ju, aby som sa pozrela na hodinky, skakala mi blaznivo pred tvarou hore a dole a nemohla som na tie hodinky zaostrit. Az ked som si ruku chytila druhou rukou a primackla na sedadlo pred sebou, tak som zistila ze este hodinu a tri stvrte :))) Hlavu som sa snazila drzat co najviac od skla po tom, co som dvakrat obdrzala dobru supu. Najviac nas ale fascinovalo jedno dievcatko ktore len co nastupilo a nalezite sa s nami pozoznamovalo, okamzite zaspalo, aj ked to s nou hadzalo na vsetky strany.
Do Cabanaconde sme dorazili uz za tmy, uplne vytraseni. Nasli sme hostal a druhy krat sme urobili tu chybu, ze sme sa pokusili dat si pizzu :) Bolo to jedle, ale pizza to nebola. Cabanconde je skutocne stylova peruanska dedinka. Domy su hlinene, po prasnych cestach pobehuju psy a miestne zeny v nadhernych zdobenych krojoch pasu lamy a vodia za sebou somare a mulice. Uprostred cesty lezala mrtva, uz napoly rozlozena/zjedena krava a pod oknom naseho hostela celu noc becala ovca :)
Pocasie je tu dost extremne. Az na kratku dobu, ktoru sme stravili na pobrezi je cez den strasne teplo a pecie slnko, zatialco so zapadom slnka sa brutalne ochladi. V ubytovacich kapacitach to nijak zvlast neriesia, ked je zima, tak je zima :) takze spavame obleceni od hlavy az po paty.
Skoro rano sme vyrazili teda na trek do kanonu. Chceli sme zist jednou trasou dole, tam prespat a druhy den inou trasou naspat hore. Ukazalo sa ale, ze najst tu spravnu trasu je mission impossible. V dedine na nas vsetci hovorili len po spanielsky a posielali nas kazdy inym smerom. Potom sme nasli nejaku cesticku, co vyzerala slubne, ale asi po polhodinovom zostupe sme dosli na miesto, kde by isiel dalej len samovrah, tak sme sa vratili. Ale nie uplne tou istou cestou, zvolili sme skratku... No ako hovorieva jeden moj dobry znamy, skratka je cesta, ktora je sice dlhsia, ale zato ma horsi povrch :))) Takze namiesto hodinoveho navratu sme dve hodiny bludili cez terasovite policka s kukuricou a opunciami, az sme sa konecne dostali tam, kde sme zacali :) Tak sme si rovno dali obed, jedalnemu listku dominuje maso z alpaky (rozumej, ziadne ine maso tam nebolo). No a potom sme zisli dole nejakou inou trasou, trvalo to asi 2 a pol hodiny.
Dole v kanone je taka mala oaza pri rieke, kde sme prespavali. Ubytovanie bolo velmi jednoduche, rakosovy domcek a v nom len postel. Aj ked to bolo naozaj jednoduche miesto, bola tam hrozna pohoda, bazen, palmy, kolibriky poletujuce okolo kvetinovych krikov... Vecer sme sa poriadne naobliekali a pri cakani na veceru sme pozorovali nezname hviezdy a suhvezdia.
Druhy den rano sme vstali uz o piatej a vyrazili, aby sme stihli este chladny vzduch a tien. Cesta prekonava nejakych 1100 vyskovych metrov, ktore sme sa vyplazili asi za 4 hodiny. Pre mna to bolo uplne neuveritelne,vzdy, ked som sa divala dole do tej hlbky pod seba, nemohla som uverit, ze toto msom presla na vlastnych nohach :) Kanon je skutocne ohromny, so svojou hlbkou 3191m je druhy najhlbsi na svete, a vyhlady sa nam naskytovali prekrasne. Okolo rastli vysoke kaktusy. Hore sme hned naskocili do prveho autobusu a hrkali sme sa naspat do Arequipy. Cestu nam spestril nejaky kazatel, ktory si stupol doprostred a nieco vasnivo vysvetloval asi pol hodinu a potom nejaky miestny predavac neznameho ovocia ci orieskov, ktore ale posobia na uplne vsetko, od neuroz, poruchy laktacie, obezity, hyperaktivity az po demenciu :)
Z Arequipy sme sa presunuli do mesta Puno, ktore je na brehu jazera Titicaca, najvyssie polozeneho jazera na svete. Tak si to najdite na mape :)
Pre dnesok sa uz rozlucim, ponahlame sa chytit rannu lod na ostrovy.
Pozdravujem vas vsetkych, majte sa krasne a piste :)
Papa
z.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára