Pisem ho uz z domu, pred chvilou sme dorazili a pokusala som sa zaspat, ale kvoli casovemu posunu mi to vobec nejde, tak som sa rozhodla, ze vam este napisem posledny email.
Dovolte mi na uvod opravit niekolko nepresnosti, ktore som natropila vo svojich predchadzajucich mailoch, za ktore sa ospravedlnujem (snad kvoli mne niekto nepokazil domacu ulohu do skoly :)).
1. Alan Garcia Perez nebol prvy peruansky indigenos prezident, bol to Alejandro Toledo zvoleny v roku 2001 (a Garcia je asi mestic)
2. La Paz nieje oficialne hlavne mesto Bolivie, ale sidlo vlady (ofihlavne mesto je Sucre)
3. V Peru sa nepestuje 400, ale 4000 roznych druhov zemiakov :)
Tak.. hriechy su napravene a mozem pokracovat :)
Co je tu mozne celkom viditelne pozorovat, je, ze Peru (a ani okolite staty) nema nijak valne vztahy s USA. Ku konfliktu prispieva viacero veci, medzi prvymi je to prave koka, proti ktorej USA v ramci svojej protidrogovej kampani urputne bojuje, zatial co pre peruancov je to rastlina neoddelitelne spojena s ich kulturou a zvyklostami a nesluzi primarne na vyrobu kokainu. Druhym horucim zemiakom su nalezy, ktore si rozni severoamericky badatelia, ale predovsetkym Hiram Birgham, odviezli z Peru do USA. Potom je tam este nejaky odsudenec a utecenec, ktoreho USA odmieta vydat, a mozno este nieco dalsie, ale myslim, ze to uplne staci. Okrem roznych plagatov a hesiel, ktore je mozne na toto tema kde-tu zahliadnut, maju obcania USA ako jediny z celeho sveta vizovu povinnost do Bolivie (100 dolarov).
Pre nas presun z Cuzca do Huarazu sme zvolili let do Limy a odtial 8hodin autobusom. Vnutrostatne letenky su celkom lacne, podla knizky aj riadne nespolahlive, ale my sme mali asi stastie, obidva lety(z La Pazu aj z Cuzca) nam klapli uplne bez problemov. V Lime nas privital teply a vlhky vzduch, prijemne prekvapenie po tej dobe, co sme stravili na suchom Altiplane - z toho vzduchu sme mali chvilami az vysusene a popraskane sliznice. Chvilu sme chaosili nez sme zohnali listok na autobus, nie kazda spolocnost chodi vsade a niektore iba raz za den a kazda ma sidlo v nejakej inej casti Limy, takze sme trocha preplatili tie taxiky, co nas vozili od jednej k druhej :) Ale zohnali sme. Na pol cesty nam autobus zastavil v nejakej lokalnej restauracii, kde mali nehorazne lacne a velmi dobre jedlo, ktore sme hojne zalievali chichou. Ked sme uz-uz chceli odist, tak nejaka babka zacala vykrikovat ze este niekto chyba. Tak sofer prisiel, obzeral sa, pyta sa: gringos? A babka ukazuje na nas: nie, gringos sedia tu :))) (boli sme tam asi jediny :)). Nakoniec sa ukazalo, ze babka bola len zmatena a ze sme vsetci.
V Peru sa ale taky gringo proste neschova :) Viackrat sa mi staol, ze sa so mnou chcel niekto vyfotit, ti smelejsi sa normalne opytali, a ti nesmelejsi sa len tak akoze vedla mna postavili zatial co nejaky kamarat rychlo fotil :)))
Huaraz sa nachadza zase vo vyske nejakych 3000 a daco, takze presun nam zase poriadne zahybal s tlakom a mohli sme to krasne pozorovat na vsetkych uzavretych flastickach. Mesto, ktore od maja do septembra preteka horolezcami, skialpinisami, turistami a podobnymi vysokohorskymi nadsencami, a gringov je tu vtedy viac ako domacich, posobi v novembri uplne vyludnene :) Dazdova sezona uz zacala a pocasie je velmi premenlive (co sme si sami otestovali). V okoli je uplne uzasna a nadherna priroda a da sa tu stravit lubovolne vela casu na mnohych jednodennych a viacdennych trekoch, lezeni, bicyklovani, jazdeni na konoch a vselico mozne.
V roku 1970 aj tuto oblast postihla obrovska katastrofa, ked zemetrasenie spojene s naslednymi lavinami a zosuvmi pody zabilo viac ako 70.000 ludi, pricom totalne pochovalo cele mesto Yungay (20.000 ludi, prezilo 400). Z Huarazu zostalo stat iba 10%. Hovori sa, ze z medzinarodnych prispevkov, ktore vtedy posielali ostatne staty, sa toho vela nedostalo na potrebne miesta. Katastrofu takychto rozmerov si clovek az tazko dokaze predstavit...
Pohoria Cordillera Blanca a Cordillera Negra dostali svoje nazvy podla toho, ze Blanca je vacsinu casu zasnezena, zatialco Negra malokedy. V tychto horach sa nachadzaju najvyssie vrcholky Peru (a vitazom sa stava Huascarán, 6768m). Uz vyhlady priamo z mesta boli ohromne a tak sme sa nemohli dockat, kedy niekam vyrazime. Mali sme len dva dni, tak sme zvolili najprv jednoduchsiu aklimatizacnu turu okolo jazera Llaca, 4474m.n.m. Bolo to naozaj krasne, jazero ma zelenkavo mliecnu farbu a na jeho hornom okraji konci ladovec. Asi to nieje ziaden vyznamny ani velky ladovec, ale je to prvy ladovec, ktory sme videli nazivo, takze bol uplne uzasny! :) Poculi sme, ako to v nom hrozivo vrzga a chvilu co chvilu z neho odpadavali male kusy do jazera, alebo sa z neho zvalili nejake kamene, ktore so sebou tlaci. Je to uplne iny zazitok, vidiet taketo prirodne zivly v akcii a aj krajina je to pre nasinca velmi nezvykla, posobi az surrealne.
Druhy den sme sa vybrali k lagune nazvanej (mna sa nepytajte preco) 69. Najprv sme sa 3 hodiny drkotali v taxiku po hlinenej-kamenej ceste, a pozorovali vidiecanov pri ich tradicnom kazdodennom zivote. Nas vodic Teo sluboval, ze cesta hore by mala trvat 3 hodiny a dole jednu. Tak sme vyrazili a hrozne sme sa kochali nad vyhladmi a pochvalovali si, ako krasne sa tie mraky prevaluju po kopcoch. Potom sa jeden mrak prevalil aj cez nas a zacalo z neho sice slabo, ale vytrvalo prsat. Z chodnicka sa stal potocik a ked sme sa stverali na posledny vystup pred jazerom, tak tam uz snezilo (4600m.n.m). Zaroven sme odtial videli, ako jediny dvaja turisti, co tam s nami boli, to dole vzdavaju a vracaju sa (zdalo sa mi, ze mali problemy s nadmorskou vyskou). Laguna mohla byt uzasna, keby tam nebola taka kosa a hmla a sneh (na fotkach to vyzeralo uplne inak!!! :))) Ale boli sme v tu chvilu radi, ze sme tam dosli (aj ked za 4 hodiny). Dole to bolo tiez trocha dlhsie, ale uz v pohode. Akurat ze nase nepremokave nohavice premokli a vetrovky sa ani netvarili, ze by mali byt nepremokave, takze sme dorazili k taxiku slusne zmoknuti. Zaplatila som za to prechladenim, z ktoreho som sa este doteraz nevylizala. Takze u tohto si davam jedneho skaredeho smajlika :(
V piatok sme sa vratili autobusom naspat do Limy (s teplotou ziadna sranda) a ubytovali sme sa v prijemnom hoteliku v stvrti Miraflores. Nachadza sa pri pobrezi a dalo by sa povedat, ze je to uplne najluxusnejsia stvrt v meste. Su tu krasne vilky a vysoke sklenene mrakodrapy a nakupne centra, kde sa vam z cenoviek zatoci hlava. Popri plazi behaju (hlavne gringos) so sluchatkami v usiach, alebo korculuju, alebo hraju tenis a vlny brazdia surferi. Je tu vidiet obrovsky kontrast s tym, ako zije zvysok Peru, alebo dokonca ako sa zije len kusok dalej, v inych castiach Limy, kde deti a matky zobru na krizovatkach (predavaju cukriky alebo predvadzaju nejake kusky).
A tak sme uz len nakupili nejake suveniry a smutne zamavali Peru z lietadla.
Je to krajina, ktora mozno nieje tak sokujuca a odlisna ako napriklad azijske krajiny, ale prave preto je nam blizsia a lepsie jej rozumieme, a zaroven aj vsetkym jej problemom. Peruanci su hrdi na svoju krajinu a svoj povod, ale je to vzdy hrdost zaroven s kuskom trpkosti. Nehostinna priroda a zivly, politicky neklud, korupcia, neustale nevyriesene spanielske dedictvo, chudoba a nezamestnanost tuto krajinu stale suzuju a riesenie sa nevidi velmi blizko. Ani to vsak nebrani Peruancom aby stale kracali s hlavou hore, potichu a pokojne dalej. Pretoze prezivat v Peru uz oddavna vyzadovalo ovela viac odhodlanosti a nezlomnosti, ktoru tito ludia maju nazoaj v krvi.
"Viva el Peru...;Carajo!"
("Nech zije Peru... Sakra!", Jorge Donayre Belaunde)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára