Ahoj vsetci!to som zas ja :) Dufam, ze sa tesite na dalsi pridel cestovatelskych zazitkov.
Dnes zacneme opakovanim zo zemepisu :) Jazero Titikaka sa nachadza v nadmorskej vyske 3811m.n.m. a je najvyssie polozenym jazerom na svete, na ktorom sa da plavit. Ma rozlohu neuveritelnych 8372 km2, najvacsiu vzdialenost z jednoho brehu na druhy az 190km. Je tak obrovske, ze vyzera takmer ako more. Aj ked pobrezie je dost clenite, takze vzdy je vidiet kus pevniny, v urcitych miestach vobec nieje dovidiet na druhy breh. Ma dokonca aj vlny ako more!
Nazov Titikaka znamena titi=puma a kaka=kamen, cize kamen pumy, ktory vystupuje aj v niektorych inckych legendach. Vobec sa nedivim, toto jazero ma naozaj velmi zvlastne caro a atmosferu, ktora musela podnecovat predstavivost uz davno, pradavno, o com svedci mnoho mytov a legiend, ktore sa s nim spojuju. Z jazera Titikaka vystupil kedysi davno praotec Inka a pramatka Inkova, aby spolu splodili narod Inkov :) V tomto jazere sa zrodilo aj samo slnko :)
Nas prieskum okolo jazera sme teda zacali v meste Puno. Autobus z Arequipy odchadzal az poobede, tak sme este stihli kupit sveter z Alpaky a zazit male zemetrasenie. Skoro sa nedalo postrehnut, bolo asi len ako ked pod vami prefrci prazske metro :) Vozime sa standardne taxikmi, ktore su lacne a je ich strasne vela, a kazdy ma na zrkadle zaveseny svaty obrazok, cim kriklavejsi a vyzdobenejsi, tym lepsie (to aby sa nam nic nestalo :)). MHD v Peru takmer vobec nefunguje, namiesto toho jazdia v mestach take vacsie auta a male minibusy, ktore sa volaju combis alebo collectivos a su nehorazne lacne, ale aj preplnene a pomale. Na to sme si zatial netrufli :)
V Pune sa zrovna okolo 5.11. oslavovala vo velkom fiesta - dni Puna. A Peruanci teda vedia, ako oslavovat... V uliciach bol randal, milion ludi, cez mesto kruzili sprievody plne hudby, tancujucich ludi, krojov a kostymov, a oslavovalo sa snad nonstop niekolko dni (hudbu sme totiz poculi vkuse, az do nedele, ked vsetko az neobvykle stichlo) :)
Ubytovali sme sa nedaleko Plaza de Armas. Toto je ale veta, ktora plati vseobecne :) V Peru sa totiz v kazdom meste hlavne namestie vola Plaza de Armas, s vynimkou oazy Huacachina, kde ziadne namestie nemali :)
Po prijazde sme este stihli naskocit do taxika a zaviest sa nedaleko mesta k pohrebnym veziam Sillustani. Su to take cylindricke stavby (dole trocha uzsie ako hore) z velkych kamenov, ktore stavali pre svojich dolezitych mrtvych prislusnici kultury Kolla. Nachadzaju sa vedla krasne modreho jazera a prave zapadalo slnko, vsetci turisti uz boli taky cas prec, takze to bolo naozaj krasne. Tato oblast je znama tiez (a teraz sa podrzte) svojou jedlou hlinou. Podava sa ako omacka naliata na uvarenych zemiakoch a udajne je to prekvapivo chutne :) Ale my sme to uz bohuzial nestihli.
Okolie jazera je velmi tradicna a charakteristicka farmarska krajina. Po ceste sme videli krasne stavenia - domky z kamena postavene dookola nadvoria, ohradeneho z toho isteho kamena. Strechy mali len slamene a vchod do nadvoria tvoril vzdy kamenny obluk. Doprostred nadvoria sa pravdepodobne na noc nazenu ovce a lamy.
Jednou z hlavnych zaujimavosti jazera su plavajuce rakosove ostrovy Uros. Dnes nenormalna komercia a atrakcia pritahujuca stovky turistov denne, kazdopadne stale velmi zaujimava vec. Tieto ostrovy si budovali pre-incky obyvatelia kmena Uro, ktory neskor po kontakte s Aymarmi prebrali ich jazyk a nakoniec boli dobiti agresivnymi Inkami rozmahajucimi sa po celom Peru. Na ostrovy nas doviezla barka plaziaca sa slimacim tempom, kde nas privitali tradicne obleceni domorodci. Vysvetlili nam, ako sa ostrovy buduju - na asi meter hruby podklad plavajuceho ztruchniveteho rakosoveho podkladu (ten sa vyskytuje na jazere prirodzene) sa navrstvia si 2 metre rakosia, ktore sa musi pravidelne doplnovat. Na tychto ostrovoch maju rakosove domceky, so vsetkym vratane kuchyne, rakosove lode a vrchol vsetkeho - solarne panely na energiu :)))
Potom sme sa plazili dalsich par hodin (jazero je naozaj obrovske a lode naozaj pomale :)) na normalny, pevny ostrov Amantani, kde si nas rozobrali miestne zeny do svojich domacnosti. Nasa ubytovatelka Epifania mala 4 dcery od 12 do miminka a bola velmi mila. Dom bol skutocne jednoduchy, ale o to zaujimavejsi. Mali len par ziaroviek, varili na ohni a prali v sudoch. Bolo mi velmi luto, ze nevieme dobre po spanielsky, pretoze som sa s nimi chcela rozpravat a co najviac toho zistit, ale nejak sme si vystacili. Dievcatam sa najviac pacilo, ked som im ukazovala na displeji fotky z ostatnych miest, kde sme boli. Na veceru sme dostali jednoduchu, ale vydatnu zeleninovu polievku a varene zemiaky so syrom (nejake dva druhy zemiakov, ktore som nikdy predtym nevidela). Obyvatelia dediny boli prevazne z kmena Quechua. Postele mali pod matracom namiesto rostov vrstvu rakosia, ale vela teplych vlnenych diek :) Rano nam este Epifania spravila vynikajuce palacinky a potom sme sa zase par hodin plavili naspat do mesta.
Z Puna sme potom smerovali na druhy koniec jazera, ktory je uz v Bolivii, do Copacabany (ano, aj v Bolivii maju jednu :)) Je to velmi mala a utulna dedinka s krasnymi hotelmi a pohodovou atmosferou. Odtial sme vcera vyrazili na jednodenny vylet na ostrov slnka (Isla del Sol), kde teda malo dojst k zrodu toho slnka a zaroven prarodicov inckeho naroda :) Manco Capac a Mama Ocllo. Ostrov bol nadherny, vyhlady este krajsie a videli sme aj nejake incke ruiny. Najzaujmavejsi kusok, a to obetny oltar, ale okupoval nejaky miestny predavac (bol to totiz skvely stol na vylozenie a vystavovanie tovaru :)). Manco Capac a Mama Ocllo tam maju aj svoje sochy, ktore mi ale prevedenim pripominali king-konga, co staval uprostred kolotocov :)))
Za par hodin nam ide autobus do La Pazu, hlavneho mesta Bolivie, najvyssie polozeneho hlavneho mesta na svete. (Zvykajte si na tie "naj", v tychto koncinach ich bude celkom dost :)))
Tak sa teda s vami opat lucim, ozvem sa zase za niekolko dni.
Majte sa vsetci krasne a ahoj!
z.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára