v Cameron Highlands sme si uzili dazda az-az. Kazdy den sme mali asi len dve-tri hodky, ked sa pretrhali mraky a uzili sme si trocha polojasna, vacsinou doobedu, ale okolo obeda zase pritiahli sedive mraciska a lialo z nich s prestavkami vkuse az do noci.
Tak sme sa posledny den v Tanah Rata vybrali este raz na cajove plantaze, pretoze sa nam tam velmi pacilo. Rano bolo zase celkom pekne pocasie, tak sme zacali zhanat taxik na plantaz tesne za mestom (den predtym sme vyuzili sluzieb cestovky, ktora nas vzala niekam dalej). Ako naschval ziaden taxik zrovna nesiel, ale zatrubil na nas nejaky typek - Ind s minivanom (ok, kedysi to asi byval minivan, dnes uz to bola totalna kraksna). Zato typek bol navonany jak modelka. Ked sme chceli , aby nas tam odviezol za taxikovu cenu, zacal strasne vymyslat, ze plantaze, ktore su ovela dalej od mesta su "ovela krajsie, 30-krat vacsie" a neviem co este. Ked sme ho presvedcili, ze fakt chceme na tie blizsie, tak nam po ceste este rozpraval rozpravky, kam vsade nas moze zobrat a co nam moze ukazat, ziadne odmietnutie nezaberalo, tak sme sa museli len rehotat. Na plantazach na nas mal pockat a potom nas zaviest do mesta, ale kedze sa krasne vyjasnilo a pacilo sa nam tam tak, ze sme chceli urobit dlhsiu prechadzku, dali sme mu par ringitov a poslali ho naspat. Velmi sa divil, vobec nechapal, co tam chceme robit.
Prechadzali sme sa po plantazach, nafotili asi milion fotiek, pozorovali robotnikov, ako v klobukoch s macetami rucne vysekavali burinu a davali sme si cajik a pecivko v cajovni s nadhernym vyhladom na kopceky pokryte cajovymi krikmi. Neviem, asi to bude tym, ze zelena farba ukludnuje, ale citili sme sa tak nejak happy :)
Po obede sme nasadli na bus do dalsej destinacie - na ostrov Penang. Pan sofer bol totalny magor. Valil si to jak prasa, dupal na brzdu tak, ze vzdy, ked som na par sekund zaspala, hodilo ma dopredu a bola som zase hore. Ani jednu zakrutu po vonkajsom obluku nedal vo vlastnom pruhu, vzdy v protismere, a obiehal ako hovado. (Ospravedlnujem sa prasatam a hovadam). Uprostred zakruty sme proste len tak zastavili, lebo na nas zamavalo auto v protismere, z ktoreho vybehol chlapik a pristupil, no problem :) Kadzopadne dosli sme zdravi a celi, ubytovali sa v hoteli, a po kratkych strapaciach s vytopenou kupelnou a vymenou izby sme vyrazili na veceru.
Tu musim trocha zastavit. Georgetown na Penangu je povazovany za hlavne mesto jedla v celej Malajzii a podaktori tvrdia, ze v celej Azii. Singapurcania vraj absolvuju 4-hodinove vylety na Penang len kvoli jednemu obedu a totalna vacsina turistov tu travi svoj cas prechadzanim z restauracie do restauracie a od stanku ku stanku, ochutnavajuc co najviac zo vsetkych tych neprebernych moznosti rozmanitych jedal, z ktorych len oci prechadzaju.
Najklasickejsim sposobom stravovania je tu poulicne jedlo - predstavujte si jednoduche male mobilne stanky, kde robia len par druhov alebo len jedno jedlo. Vyzeraju tak, ze uradnik z europskeho uradu pre hygienu by asi najprv trikrat omdlel a potom by sa len hystericky smial :) Vyskytuju sa vsade, po cely den, ale k veceru, ked sa ochladi na prijemnych 30 stupnov ;), sa nimi zaplnia ulice na prasknutie. Casto sa vyskytuju v zhlukoch, nieco ako food-courty, ktore zdielaju plastove stoliky a stolicky, kam si sadnete, u stankarov si objednate jedlo, a to vam donesu na stol, zacialco nejaky iny prevadzkovatel chodi a objednava drinky. Plati sa vzdy po doneseni na stol. Prvy vecer sme zasli prave do takehoto food-courtu, ktory patril este medzi take specialne - so "zabavou" :) To jest cely vecer sa tam na podiu striedali polo-profesionalni spevaci zavijajuci cinske pesnicky na striedacku s trapnymi hitmi po anglicky. Ale bavili sme sa perfektne. Prezrali sme sa na prasknutie - dali sme si sushi, pad thai, thajske curry, nejake filipinske jahnacie, grilovane obrovske tigrie krevety v maslovej omacke, korenenu grilovanu rybu v bananovom liste, a zaliali sme to styroma 7-decovymi pivami.
Odvtedy si tu udrziavame konstantny stav miernej najedenosti az totalnej prezranosti :) Ono to proste inak nejde - ten obrovsky vyber malajskych, cinskych a indickych jedal, ktore sa navzajom mixuju a doplnaju dalsimi azijskymi vplyvmi, tie vone a lakadla na kazdom kroku, a za totalne smiesne peniaze, tomu clovek proste neodola. Aby sme sa aspon trocha hybali, zasli sme lanovkou na Penang hill - kopec s krasnymi vyhladmi na Georgetown, kde sme sa trocha presli a potom napchali kokosom a klasickou malajskou smazenou ryzou Nasi goreng. Potom sme sli este do budhistickeho klastora Kek Si Lok, ktory sa pysi ohromnou sochou vycnievajucou na svahu nad mestom, ale bolo to popravde sklamanie - okolo klastora sa vsade vo velkom stavalo a vo vnutri to hranicilo s gycovym zabavnym parkom, kde gift shop striedal gift shop. Po klastore sme si dali cerstvo vylisovanu stavu z cukrovej trstiny a vecer sme sa napchali cinskou stavnatou kackou, uzasnymi kokosovymi palacinkami, smazenou rybou a znamymi Penangskymi nudlami Char kway teow. A potom sme si dali este raz tie palacinky, lebo boli fakt genialne.
Dalsi den sme sli na vylet do takzvanych cinskych "jetties", ktore sme zacali u stanku so sladkostami a ukoncili v indickej restauracii s troma druhmi kari, smazenym korenenym syrom, indickymi plackami troch druhov a sladkym aj slanym jogurtovym lassi :) Cinske "jetties" su zoskupenia domcekov a chatrci na koloch na vode. Postavili si ich v minulosti pristahovalci z Ciny, ktori nemali na pozemky a tak vybudovali svoje klanove obydlia v pristave nad vodou. Kazde zoskupenie obyvali prislusnici jednej velkej rodiny s rovnakym priezviskom, podla toho sa zhluky aj volali - Lim jetty, Chew jetty, atd... Dnes uz maju status kulturneho dedicstva Unesco a ich chudobni obyvatelia, casto rybari, sa zacinaju preorientovavat na zarobkovejsi turizmus. Pri bludeni uzuckymi ulickami po doskovych chodnickoch medzi budami z plechu a dosiek sme ale stale mali moznost vidiet zivot v cinskych jetties, ako vyzeral pred sto rokmi. Pred domom sa susilo pradlo, rybacie siete, pobehovali psici a dymilo sa z vonnych tyciniek z oltarov, ktore ma kazda cinska rodina pri vchode ako ochanu pred zlymi duchmi. Mali tam obydlia, obchody aj chramy, vsetko namackane jedno vedla druheho.
Z pristavu sme potom zabludili do centra do casti Little India, kde sme zazili drobny kulturny sok. Kto ste niekedy boli v Indii, asi viete, a kto nie - tomu sa to tazko popisuje, ale skusim to: Uzucke ulicky, do posledneho centimetra naplnene stankami, pomedzi ktore sa plazia v zapche auta a motorky a medzi tym sa este snazia natlacit v jednej rade chodci, zo vsadial reve indicka pop-music, ktoru prekrikuje hurhaj predavacov a nakupujucich, stanky hyria farbami viac ako Disneyland - tie mnozstva kvetov, latok, siat a predmetov... zeny si nechavaju tetovat hennou ruky, kazdy ma uprostred cela namalovanu bodku a do toho vsade sialene vonia kari korenie. Neskutocny bordel a hurhaj. Fakt silny zazitok...
Nakoniec sme sa s Jankou rozhodli si trocha tej gastronomickej kultury odniest domov a prihlasili sme sa na kucharsky kurz - pri vareni sme sa zabavili perfektne, pani Nazlina bola mila a energicka a mala kuchynu uprostred domu, ktora bola zakryta strechou len spolovice. Ked zacalo prsat, presunuli sme stoly do druhej polky :) Zato to tam skvele vetralo. Z toho, co sme navarili, som zjedla uz len par sust, moj zaludok ma zjavne svoje limity :)
Potom uz sme len lezali hore bruchom na izbe a planovali presun na ostrov Koh Lipe v Thajsku, taky maly tropicky raj, z ktoreho vam dnes piseme :)
Posielam vam vsetkym vrele pozdravy a zase za par dni.
Papa
z+p
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára